Či už veríme v koniec sveta v určitý deň, alebo nie, jedného dňa sa naša pozemská existencia skončí a nastane tak náš osobný koniec tohto sveta. Čo však príde po smrti? Ľudia, ktorí sa ocitli v blízkosti smrti, podávajú znovu a znovu správy o zhodných zážitkoch, hoci pochádzajú z rozdielnych kultúr. Nemohol by to byť dôkaz toho, že smrť neznamená koniec, a predsa po nej niečo nasleduje? Máme dôvod sa báť nášho “osobného” konca sveta?

Východné náboženstvá ako budhizmus a hinduizmus vychádzajú z toho, že všetky živé tvory sa opäť narodia. Naproti tomu západné náboženské systémy, ako je židovstvo, kresťanstvo a islam, vyznávajú, že duša žije večne, ale telo umiera. Učia viere v pominuteľnosť sveta. Ľudia vedia, že raz v budúcnosti zomrú. Čo sa však skutočne stane po smrti? Pokračuje azda existencia života aj po smrti?

To nevieme. Hľadaním výkladov a nádejí, že aj po smrti existuje ešte niečo ďalšie, sa zaoberajú náboženstvá, filozofia aj ezoterika. Osobitne nás priťahujú svedectvá ľudí, ktorí sa ocitli v blízkosti smrti. Zdá sa, že tento zážitok prebiehal takmer vždy podľa rovnakej schémy, ktorú možno stručne zhrnúť takto: tunel, jasné svetlo, pocit šťastia. Všetky osoby s touto skúsenosťou síce neabsolvujú každú jednotlivú zastávku, ale ich správy sa v mnohých bodoch zhodujú. Švajčiarska tanatologička, teda bádateľka, ktorá sa zaoberá zomieraním a smrťou , Elisabeth Kübler-Ross, sa nazdáva: “Zážitok blízkosti smrti je dôkazom, že smrť nie je, že je to prechod do iného, príjemnejšieho stavu.”

Zmiernenie stresu

Psychológ a expert na zážitky blízkosti smrti Dr. Kenneth Ring z univerzity v Connecticute v Spojených štátoch ide dokonca ešte ďalej. Preňho je to “krok smerom k novému človeku s vyšším vedomím”.

Niektorí vedci zostávajú napriek tomu skeptickí a pokúšajú sa nájsť dôkazy, ktoré by objasnili zážitky ľudí, čo sa ocitli v blízkosti smrti, a tak ich spochybnili. V zásade vychádzajú z toho, že telo sa pri prežívaní smrti snaží zmierniť stres, ktorý pociťuje zomierajúci človek. Odborníci, ktorí sa zaoberajú činnosťou mozgu, sa tak napríklad domnievajú, že táto silná psychická záťaž povzbudzuje nervový systém k maximálnemu výkonu. Keď sa k tomu pripojí ešte akútny nedostatok kyslíka, dochádza podľa ich názoru k víziám a halucináciám.

Žiadne halucinácie

Štúdie z britskej univerzity v Southamptone, ktoré vychádzali z výskumu pacientov so zástavou srdca, ukázali, že aj títo ľudia rozprávali o podobných zážitkoch, a to napriek tomu, že mali obsah kyslíka v krvi vyšší o 7% než pacienti, ktorí prežili stav blízkosti smrti. Je to dôkaz, že ich mozog netrpel nedostatočným okysličením, teda nešlo o halucinácie vyvolané akútnym nedostatkom kyslíka!

A ako je to s tvrdením, že telo sa pokúša navodiť stav šťastia, napríklad vylučovaním telu vlastných povzbudzujúcich látok typu endorfínu? Znamenalo by to, že sa tak ľahšie prekoná vážna situácia? Dokázalo sa, že endorfíny nie sú halucinogény, teda ani nemôžu vyvolávať žiadne vízie.

Výskum v tomto smere je však stále ešte len v začiatku. Doposiaľ nedokázal podať skutočné vysvetlenie toho, prečo takmer všetci ľudia hovoria a podobných zážitkoch a pocitoch. Pre dotyčných je však zvlášť dôležité, že po takom zážitku blízkosti smrti už nemajú z umierania strach. Sú si totiž istí, že nejaká forma bytia existuje aj po smrti.

Právne problémy

Vráťme sa k lekárskym poznatkom a problémom. Kedy človeka vyhlásia za mŕtveho? Napríklad pacientom so zástavou srdca sa nedajú namerať žiadne elektrické potenciály mozgu. Pre lekára to znamená, že nastala mozgová smrť a môže pacienta vyhlásiť za mŕtveho. Problémom zostáva, že mnohí lekári, ktorí konštatujú mozgovú smrť, vychádzajú z toho, že sa dotyčný už nemôže vrátiť. Harvard Medical School v Spojených štátoch rozhodla už v roku 1968, že definitívnu kómu premenujú na mozgovú smrť, aby zabránili právnym problémom pri transplantáciách.

Žije duch ďalej?

Kritici tohto postupu sa však obávajú, že pacienti, ktorých vyhlásili za mozgovo mŕtvych, ešte cítia bolesti alebo vnímajú svoje okolie. Dr. Sam Parnia, ktorý na univerzite v Southamptone vedie výskum pacientov, čo mali zástavu srdca, o svojich poznatkoch hovorí:

“Pacienti mali tieto nadzmyslové skúsenosti presne vtedy, keď by sme ich najmenej očakávali – keď už mozog nemohol vykonávať nijakú činnosť ani tvoriť žiadne spomineky.” Z toho Ďalej vyvodzuje: “Výskyt zážitku blízkosti smrti počas zastavenia srdca by mohol znamenať, že vedomie alebo duch existujú ďalej, aj keď sme už zomreli.” Mohlo by to byť tak, že vedomie a mozog existujú nezávisle od seba? A nemohlo by to znamenať, že náš duch po smrti existuje ďalej?”

Môže to byť dôkaz toho, že aj pacienti, ktorých vyhlásili za klinicky mŕtvych, majú k život bližšie, než si lekári myslia. Pacienti v kóme sú zrejme uväznení v oblasti medzi životom a smrťou. Ich vedomie sa síce vzdialilo od tela, ale ešte sa od neho neoddelilo. Neprežívajú azda dokonca to, čo sa s nami deje po smrti? Čo sa presne deje vo vedomí pacientov, ktorí sú celé roky v kóme? Hoci mnohí lekári tvrdia niečo iné, ľudia v kóme, alebo v bdelej kóme nie sú prázdne schránky. Majú aktívne vnímanie, ktoré ich môže previesť znovu z tieňa do života. Možné by bolo koniec koncov aj to, že pacienti v kóme sa ocitli v stave blízkosti smrti: možno sa ešte nachádzajú v tuneli a nemôžu sa odtrhnúť od jasného svetla.

Ochrana bdelou kómou

Bdelá kóma predstavuje mimoriadne záhadný stav, ktorý veda dosiaľ nedokázala objasniť. Nervové dráhy v strednom mozgu sú vyradené z prevádzke, čím je prerušené spojenie medzi predným (veľkým) mozgom a mozgovým kmeňom, napríklad po nehode, pri nedostatku kyslíka v mozgu alebo v dôsledku nádoru.

Kedysi sa predpokladalo , že ľudia v bdelej kóme nevnímajú svoje okolie. Ukázalo sa však, že tento názor je chybný: “Človek môže mať vnútorné vnemy a pocity, aj keď pri tom nemôže reagovať navonok,” vysvetľuje profesor Alan Shewman, americký mozgový špecialista z detskej neurologickej nemocnice v Los Angeles. Lekári došli k poznatku, že dlhý spánok počas bdelej kómy je dôležitou ochranou, pretože vďaka nemu nedochádza v poškodenom mozgu k neurologickému chaosu. Nová terapeutická poučka znie: “Von z postele!” Týmto spôsobom sa má zabrániť, aby sa pacienti navždy ponorili do ochranného stavu kómy.

Prebudiť spomienky

Prostredníctvom každodenných stereotypov, ako napríklad držaním holiaceho strojčeka pri rannej hygiene, sa majú prebudiť spomienky. Nemecký bádateľ Paul Schönle dokázal pomocou záznamu na elektroencefalografe v priebehu 24 hodín, že pacienti v kóme sa znovu a znovu ocitajú “tu”, hoci len na niekoľko minút. Pomocou správnej starostlivosti by ich bolo možné vrátiť z ich mrákotného stavu späť do života. Len asi 10% týchto pacientov by zostalo v kóme. Zvyšok má aj po rokoch v kóme šancu k životu , a to v plnom zdraví!

Veria tomu aj Emily W.Kellyová, Bruce Greyson a Ian Stevenson, lekári a psychiatri zo Spojených štátov. Chceli dokázať, že ľudia, ktorí sú zdanlivo v bezvedomí , prežívajú v skutočnosti zvýšenú činnosť vedomia. Okrem toho ich pacienti dokázali po prebudení opísať predmety alebo udalosti, o ktorých nemali vôbec nič vedieť. Zhodujú sa svojimi kolegami zo Southamptonu. “Domnievame sa…, že vedomie funguje nezávisle od fyzického tela a že tak môže prečkať aj smrť tela.” Azda je to prvý dôkaz existencie presahujúcej smrť.

Skúsenosti z blízkosti smrti: zážitky z onoho sveta

Tanatológovia z celého sveta sa zaoberajú fenoménom  zážitku blízkosti smrti. Bez ohľadu na to, z akej krajiny a kultúry tieto správy pochádzajú , má opisovaný zážitok v zásade rovnaký priebeh.

• Dotyčný človek má silné bolesti , cíti, že sa blíži koniec.
• Počuje, ako ho lekári vyhlasujú za mŕtveho
• Opúšťa svoje telo a pozoruje sám seba zhora
• Pohybuje sa tunelom v ústrety jasnému svetlu , ktoré mnohí označujú ako nebeské. Bolesti ustupujú.
• Nachádza sa v inom, príjemnom svete. Stretáva sa tam s priateľmi a príbuznými, ktorí zomreli už skôr.
• Objavuje sa svetelná bytosť, ktorá mu sprostredkúva pocit nekonečnej lásky a dokonalého šťastia. Mnohí označujú túto bytosť za podobnú Bohu.
• Dotyčnému sa premieta pred očami jeho život.
• Svetelná bytosť ho posiela späť, často so slovami: “Ešte nenastal tvoj čas” alebo “Ešte nie si pripravený na vstup”.
• Dotyčný prichádza k sebe