20 000 mŕtvych? 

Opisy zemetrasenia a jeho následkov, ktoré postihlo v roku 446 pred naším letopočtom Spartu a jej okolie, sú založené na niekoľkých často nespoľahlivých historických prameňoch. Okrem spisu gréckeho historika Thukydida (medzi 460 a 455 -asi 399 pr. n.l.}, ktorý v tej dobe skutočné žil, sa jedná predovšetkým o spisy gréckeho filozofa a historika Strabona (64 pr. n.l.-19 až 24 n. l.), gréckeho cestovateľa a zemepisca 2. storočia Pausania a gréckeho spisovateľa, historika a filozofa Plutarcha (asi 46-asi 127), ktorí žili celé stáročia po tejto udalosti.

Dnes vedci odhadujú, že zemetrasenie dosahovalo sily 7,2 stupňa Richterovej stupnice. Pre porovnanie: zemetrasenia, ktoré v roku 2010 vo februári zničilo novozélandskej mesto Christchurch, malo silu “len” 6,3 stupňa Richterovej stupnice. Počet obetí sa potom odhaduje na 20 000. Nie je ale možné určiť, koľko ľudí zomrelo pri samotnom zemetrasení a koľko pri následných nepokojoch.

Následky zemetrasenia prispeli k rastu nedôvery medzi Spartou a stále mocnejším Aténami. Thukydides, kronikár Peloponézskej vojny, píše, že rada gréckych mestských štátov vysiela do Sparty svojich vojakov, aby pomohli jej obyvateľom potlačiť vzburu heilótu. Atény posielajú približne 4000 pešiakov hoplitov vyzbrojených dvojmetrovými kopijami pod velením aténskeho politika a vojvodcu Kimona (okolo 510-449 pr. n. l.), ale obyvatelia Sparty poslali ich kontingent domu, zatímeo ostatným bolo dovolené zostať.

To spôsobuje v Athénách značné rozhorčenie a Atény zavrhujú spojenectvo so Spartou. Keď bolo v Sparte povstanie heilótov potlačené, tak Atény dokonca prijímajú utečencov, ktorým dovoľujú usadiť sa v Naupactu, na strategickom mieste v Korintskom zálive. Pošramotené vzťahy medzi Aténami a Spartou sa už nikdy nezlepšily a prehlbujúca sa nevraživosť vyvrcholí v roku 431 pred naším letopočtom vypuknutím peloponézskej vojny, ktorá končí až v roku 404 pred naším letopočtom víťazstvom Sparty a jej Peloponézskeho spolku.

Súhrn

■ Spartské zemetrasenie
■ Kedy: 464 pr. n. I.
■ Kde: dnešné Grécko
■ Zaujímavosť: Zemetrasenie viedlo k povstaniu neslobodných obyvateľov Sparty, heilótov, a vo svojom dôsledku k peloponéským vojnám.

Neznáme sily stvorili sochu v podobe tváre. Kúsok naľavo sa týči niekoľko útvarov, ktoré sa podobajú pyramídam. Pomaly začíname pochybovať, že by vznikli náhodou. Vyzerajú, ako by ich vytvorila niekoho ruka. Ako už bolo povedané, na Marse neprší a nefúka vietor, pretože tam chýba hustá atmosféra. Že by na Marse bola pred mnohými tisíckami rokov? Od myšlienky, že by útvary vznikli náhodou, upustíme v okamihu, kedy medzi tvárou a skupinou malých pyramíd objavíme obrovskú pyramídu o piatich stranách. Je tak starostlivo a presne vypracovaná, že v žiadnom prípade nemôže ísť o náhodný prírodný útvar.

“Cesta” kozmickou loďou je samozrejme len vymyslená, lebo človek sa ešte nikdy nedostal tak ďaleko od Zeme. Pozorovanie však zodpovedá doterajším vedeckým objavom. Ako sme došli k týmto poznatkom a čo sa vlastne kedysi stalo na Marse? Oblasť, na ktorej sa artefakty nachádzajú , sa volá Cydonia. V 70. rokoch minulého storočia priniesla sonda Viking z tohto územia mnoho fotografií. Niektoré boli dokonca zmazané, pretože nebolo možné na nich nič objaviť. Bádatelia DiPietro a Molinaar obrázky ďalej skúmali pomocou digitálnej fotografie a kontrastných zmien. Nakoniec objavili tvár a pyramídy. Veľká pyramída je označovaná ako pyramída DM: mená oboch bádateľov začínajú písmenami D a M. K vedcom sa čoskoro pripojil Richard Hogland. Zaoberal sa vzťahmi a súvislosťami medzi útvarmi nielen na území Marsu, ale rozoznal aj súvislosti so starodávnymi útvarmi na Zemi ( napríklad Stonehenge a Avebury). Výsledky svojej práce zverejnil v knihách a na mnohých prednáškach: na jednu ho dokonca pozvali z OSN. Zo strany NASA sa však nedočkal žiadnej reakcie ani ponuky spolupráce. Hogland sám si však ešte nebol istý a požadoval ďalšie fotografie. Spomínam si na diskusiu s Hoglandom pri príležitosti verejnej prednášky, počas ktorej agentúru NASA prosil, aby počas nasledujúcej misie na Mars kúpila snímky Cydonia s lepším rozlíšením a zverejnila ich.

V nasledujúcich rokoch som pozorne sledoval všetky publikované fotografie z Marsu – hovorí autor Peter Ruppel. Misia Pathfinder a Global Surveyor buď neuviedla žiadne nové záznamy, alebo neboli zverejnené. Na publikovaných snímkach Cydonia nebolo nič vidieť. Niektoré sondy najprv vôbec nedorazili do cieľa, zhoreli alebo sa zrútili. Žiadny výsledok nepriniesli ani ruské misie.
V ezoterickej a mytologickej literatúre o Marse sa však niečo dozvieme. Planétu obývali staroveké, vysoko vyspelé civilizácie. Energiu Marsu však nevedeli kontrolovať a planétu tak zničili, že sa na nej už nedalo žiť. Tvár hľadiaca k nebu údajne slúži ako varovanie pre prípadných nasledovníkov. Mnohí pozorovatelia si dokonca myslia, že v pravom oku vidia slzu.
Je možné, že niekde hlboko v našej pamäti je uložená spomienka na tragédiu, ktorá sa na Marse stala. Pri najmenšej pripomienke nami potom otrasie podivný strach.
ASTEROIDOVÝ PÁS

Skutočnou apokalypsou bol vznik asteroidového pásu. Podľa matematických výpočtov sa medzi Marsom a Jupiterom musela nachádzať ešte jedna planéta.Volala sa Tiamat: tak to aspoň napísali Sumeri na hlinené doštičky. Planéta je tiež známa ako Faeton. Klinové písmo rozlúštil v druhej polovici minulého storočia americký vedec Zecharia Sitchin. Podľa starovekých záznamov zachytila ​​naša Slnečná sústava nebeské teleso Nibiru. Sumeri ho nazývali Marduk. Teleso obehlo okolo Slnka a potom opäť zmizlo v kozme.
Keď Nibiru vnikol do Slnečnej sústavy a aj keď ju opúšťal, zrazil sa s planétou Tiamat. Až na niekoľko úlomkov, ktoré krúžia ešte dnes po pôvodnej dráhe medzi Marsom a Jupiterom, bola Tiamat úplna zničená. Astronómovia nazývajú tieto pozostatky Kuiperov pás. Dnes už zabudnutí astrológovia Witteho Hamburskej školy používali asteroidy k prognóze a došli k pozoruhodným úspechom.
PLANETA X

“Zločinec” Nibiru, ktorému sa dnes hovorí Planéta X, našu Slnečnú sústavu neopustil. Od dramatické zrážky krúži po obežnej dráhe okolo Slnka a každých 3 600 rokov sa vracia. Potom sa otočí okolo Slnka a zmizne opäť vo vesmíre. Planéta X skríži dráhy planét vždy dvakrát: prvýkrát pri prílete do Slnečnej sústavy a druhýkrát pri odlete. Iba dráhy troch vnútorných planét (Merkúra, Venuše a Zeme) zostávajú nedotknuté.
Pri kataklyzmatickej zrážke Nibiru s Tiamat pred mnohými a mnohými rokmi vznikla z úlomkov Tiamat planéta Zem a tiež náš Mesiac. Tak je to napísané na hlinených tabuľkách, ktoré Sitchin preložil.

Ak by sa kozmická katastrofa tak či onak odohrala, zostala by uložená v pamäti našej Matky Zeme ako veľké trauma. U Sumerov vyvolávali pojmy Nibiru či Marduk obrovský strach. Aj my sa Planéty X veľmi bojíme.
Nevieme presne ani to, kedy sa Planéta X dostala do Slnečnej sústavy naposledy. Preto si nemôžeme ani vypočítať, kedy sa vráti. Existujú hypotézy astronómov z rokov 2003 a 2004, ktoré NASA čiastočne potvrdila, ale neskôr k nim pristupovala s veľkou rezervou. Všetky informácie z tohto prameňa by sme mali ignorovať. Slúžia len na tomu, aby nás zmiatli a nahnali nám strach.
Podľa iných výpovedí údajne Planéta X do našej Slnečnej sústavy vnikla v roku 3761 pred Kristom a ešte v roku 161 pred Kristom. Potom by sme na tom boli dobre, pretože by sa objavila až v roku 3440. Rok 3761 pred Kristom je zaujímavý ešte z iného dôvodu: jedná sa o začiatok židovského kalendára. V tejto dobe, kedy bolo v Mezopotámii (Iraku) zavedené písmo, sa začala vyvíjať aj naša kultúra a historické vedomie.

Počiatky ľudskej kultúry sú v našom vedomí i podvedomí spojené s mocnými zásahmi bohov a všetkého nadpozemského. V šiestej kapitole Genesis je napísané, že synovia Boží zostúpil z nebies a videli, že dcéry človeka sú krásne. Vybrali si medzi nimi ženy, ktoré im porodili deti: tým sa v ezoterické literatúre hovorí Anunaki. A tu sa kruh uzatvára, pretože pre Anunaky bola planéta Nibiru ich domovom, ktorý každých 3 600 rokov putoval do našej Slnečnej sústavy.

Medzi nemecky hovoriacim obyvateľstvom je sumerská mytológia oveľa menej známa ako u našich anglosaských susedov a na juhu. Vo februári 2009 sa v Ríme konal kongres Návrat Planéty X, Nibiru. Zúčastnili sa ho všetci svetoví experti, ktorí sa zaoberajú vesmírnym telesom Nibiru.

Článok je preložený z knihy “Jak přežít rok 2012″

Východné náboženstvá ako budhizmus a hinduizmus vychádzajú z toho, že všetky živé tvory sa opäť narodia. Naproti tomu západné náboženské systémy, ako je židovstvo, kresťanstvo a islam, vyznávajú, že duša žije večne, ale telo umiera. Učia viere v pominuteľnosť sveta. Ľudia vedia, že raz v budúcnosti zomrú. Čo sa však skutočne stane po smrti? Pokračuje azda existencia života aj po smrti?

To nevieme. Hľadaním výkladov a nádejí, že aj po smrti existuje ešte niečo ďalšie, sa zaoberajú náboženstvá, filozofia aj ezoterika. Osobitne nás priťahujú svedectvá ľudí, ktorí sa ocitli v blízkosti smrti. Zdá sa, že tento zážitok prebiehal takmer vždy podľa rovnakej schémy, ktorú možno stručne zhrnúť takto: tunel, jasné svetlo, pocit šťastia. Všetky osoby s touto skúsenosťou síce neabsolvujú každú jednotlivú zastávku, ale ich správy sa v mnohých bodoch zhodujú. Švajčiarska tanatologička, teda bádateľka, ktorá sa zaoberá zomieraním a smrťou , Elisabeth Kübler-Ross, sa nazdáva: “Zážitok blízkosti smrti je dôkazom, že smrť nie je, že je to prechod do iného, príjemnejšieho stavu.”

Zmiernenie stresu

Psychológ a expert na zážitky blízkosti smrti Dr. Kenneth Ring z univerzity v Connecticute v Spojených štátoch ide dokonca ešte ďalej. Preňho je to “krok smerom k novému človeku s vyšším vedomím”.

Niektorí vedci zostávajú napriek tomu skeptickí a pokúšajú sa nájsť dôkazy, ktoré by objasnili zážitky ľudí, čo sa ocitli v blízkosti smrti, a tak ich spochybnili. V zásade vychádzajú z toho, že telo sa pri prežívaní smrti snaží zmierniť stres, ktorý pociťuje zomierajúci človek. Odborníci, ktorí sa zaoberajú činnosťou mozgu, sa tak napríklad domnievajú, že táto silná psychická záťaž povzbudzuje nervový systém k maximálnemu výkonu. Keď sa k tomu pripojí ešte akútny nedostatok kyslíka, dochádza podľa ich názoru k víziám a halucináciám.

Žiadne halucinácie

Štúdie z britskej univerzity v Southamptone, ktoré vychádzali z výskumu pacientov so zástavou srdca, ukázali, že aj títo ľudia rozprávali o podobných zážitkoch, a to napriek tomu, že mali obsah kyslíka v krvi vyšší o 7% než pacienti, ktorí prežili stav blízkosti smrti. Je to dôkaz, že ich mozog netrpel nedostatočným okysličením, teda nešlo o halucinácie vyvolané akútnym nedostatkom kyslíka!

A ako je to s tvrdením, že telo sa pokúša navodiť stav šťastia, napríklad vylučovaním telu vlastných povzbudzujúcich látok typu endorfínu? Znamenalo by to, že sa tak ľahšie prekoná vážna situácia? Dokázalo sa, že endorfíny nie sú halucinogény, teda ani nemôžu vyvolávať žiadne vízie.

Výskum v tomto smere je však stále ešte len v začiatku. Doposiaľ nedokázal podať skutočné vysvetlenie toho, prečo takmer všetci ľudia hovoria a podobných zážitkoch a pocitoch. Pre dotyčných je však zvlášť dôležité, že po takom zážitku blízkosti smrti už nemajú z umierania strach. Sú si totiž istí, že nejaká forma bytia existuje aj po smrti.

Právne problémy

Vráťme sa k lekárskym poznatkom a problémom. Kedy človeka vyhlásia za mŕtveho? Napríklad pacientom so zástavou srdca sa nedajú namerať žiadne elektrické potenciály mozgu. Pre lekára to znamená, že nastala mozgová smrť a môže pacienta vyhlásiť za mŕtveho. Problémom zostáva, že mnohí lekári, ktorí konštatujú mozgovú smrť, vychádzajú z toho, že sa dotyčný už nemôže vrátiť. Harvard Medical School v Spojených štátoch rozhodla už v roku 1968, že definitívnu kómu premenujú na mozgovú smrť, aby zabránili právnym problémom pri transplantáciách.

Žije duch ďalej?

Kritici tohto postupu sa však obávajú, že pacienti, ktorých vyhlásili za mozgovo mŕtvych, ešte cítia bolesti alebo vnímajú svoje okolie. Dr. Sam Parnia, ktorý na univerzite v Southamptone vedie výskum pacientov, čo mali zástavu srdca, o svojich poznatkoch hovorí:

“Pacienti mali tieto nadzmyslové skúsenosti presne vtedy, keď by sme ich najmenej očakávali – keď už mozog nemohol vykonávať nijakú činnosť ani tvoriť žiadne spomineky.” Z toho Ďalej vyvodzuje: “Výskyt zážitku blízkosti smrti počas zastavenia srdca by mohol znamenať, že vedomie alebo duch existujú ďalej, aj keď sme už zomreli.” Mohlo by to byť tak, že vedomie a mozog existujú nezávisle od seba? A nemohlo by to znamenať, že náš duch po smrti existuje ďalej?”

Môže to byť dôkaz toho, že aj pacienti, ktorých vyhlásili za klinicky mŕtvych, majú k život bližšie, než si lekári myslia. Pacienti v kóme sú zrejme uväznení v oblasti medzi životom a smrťou. Ich vedomie sa síce vzdialilo od tela, ale ešte sa od neho neoddelilo. Neprežívajú azda dokonca to, čo sa s nami deje po smrti? Čo sa presne deje vo vedomí pacientov, ktorí sú celé roky v kóme? Hoci mnohí lekári tvrdia niečo iné, ľudia v kóme, alebo v bdelej kóme nie sú prázdne schránky. Majú aktívne vnímanie, ktoré ich môže previesť znovu z tieňa do života. Možné by bolo koniec koncov aj to, že pacienti v kóme sa ocitli v stave blízkosti smrti: možno sa ešte nachádzajú v tuneli a nemôžu sa odtrhnúť od jasného svetla.

Ochrana bdelou kómou

Bdelá kóma predstavuje mimoriadne záhadný stav, ktorý veda dosiaľ nedokázala objasniť. Nervové dráhy v strednom mozgu sú vyradené z prevádzke, čím je prerušené spojenie medzi predným (veľkým) mozgom a mozgovým kmeňom, napríklad po nehode, pri nedostatku kyslíka v mozgu alebo v dôsledku nádoru.

Kedysi sa predpokladalo , že ľudia v bdelej kóme nevnímajú svoje okolie. Ukázalo sa však, že tento názor je chybný: “Človek môže mať vnútorné vnemy a pocity, aj keď pri tom nemôže reagovať navonok,” vysvetľuje profesor Alan Shewman, americký mozgový špecialista z detskej neurologickej nemocnice v Los Angeles. Lekári došli k poznatku, že dlhý spánok počas bdelej kómy je dôležitou ochranou, pretože vďaka nemu nedochádza v poškodenom mozgu k neurologickému chaosu. Nová terapeutická poučka znie: “Von z postele!” Týmto spôsobom sa má zabrániť, aby sa pacienti navždy ponorili do ochranného stavu kómy.

Prebudiť spomienky

Prostredníctvom každodenných stereotypov, ako napríklad držaním holiaceho strojčeka pri rannej hygiene, sa majú prebudiť spomienky. Nemecký bádateľ Paul Schönle dokázal pomocou záznamu na elektroencefalografe v priebehu 24 hodín, že pacienti v kóme sa znovu a znovu ocitajú “tu”, hoci len na niekoľko minút. Pomocou správnej starostlivosti by ich bolo možné vrátiť z ich mrákotného stavu späť do života. Len asi 10% týchto pacientov by zostalo v kóme. Zvyšok má aj po rokoch v kóme šancu k životu , a to v plnom zdraví!

Veria tomu aj Emily W.Kellyová, Bruce Greyson a Ian Stevenson, lekári a psychiatri zo Spojených štátov. Chceli dokázať, že ľudia, ktorí sú zdanlivo v bezvedomí , prežívajú v skutočnosti zvýšenú činnosť vedomia. Okrem toho ich pacienti dokázali po prebudení opísať predmety alebo udalosti, o ktorých nemali vôbec nič vedieť. Zhodujú sa svojimi kolegami zo Southamptonu. “Domnievame sa…, že vedomie funguje nezávisle od fyzického tela a že tak môže prečkať aj smrť tela.” Azda je to prvý dôkaz existencie presahujúcej smrť.

Skúsenosti z blízkosti smrti: zážitky z onoho sveta

Tanatológovia z celého sveta sa zaoberajú fenoménom  zážitku blízkosti smrti. Bez ohľadu na to, z akej krajiny a kultúry tieto správy pochádzajú , má opisovaný zážitok v zásade rovnaký priebeh.

• Dotyčný človek má silné bolesti , cíti, že sa blíži koniec.
• Počuje, ako ho lekári vyhlasujú za mŕtveho
• Opúšťa svoje telo a pozoruje sám seba zhora
• Pohybuje sa tunelom v ústrety jasnému svetlu , ktoré mnohí označujú ako nebeské. Bolesti ustupujú.
• Nachádza sa v inom, príjemnom svete. Stretáva sa tam s priateľmi a príbuznými, ktorí zomreli už skôr.
• Objavuje sa svetelná bytosť, ktorá mu sprostredkúva pocit nekonečnej lásky a dokonalého šťastia. Mnohí označujú túto bytosť za podobnú Bohu.
• Dotyčnému sa premieta pred očami jeho život.
• Svetelná bytosť ho posiela späť, často so slovami: “Ešte nenastal tvoj čas” alebo “Ešte nie si pripravený na vstup”.
• Dotyčný prichádza k sebe

ŽIVOT NA FAETONE?

V každom prípade je nápadné, že prstence nemajú rovnaké chemické zloženie ako planéty, okolo ktorých krúžia. Aj pri mesiacoch môžeme objaviť niektoré pozoruhodné rysy, napríklad Deimos, vonkajší mesiac Marsu, má veľmi málo vlastnej hmoty, čo niektorých vedcov priviedlo k domnienke, že je dutý. Iní idú dokonca ešte ďalej a uchyľujú sa k fantastickej hypotéze, že Deimos využívali niekdajší obyvatelia našej slnečnej sústavy na ťažbu nerastných surovín. Neprišli títo mimozemšťania z Faetonu? Podľa názoru presvedčených zástancov existencie Faetonu bola táto tajuplná planéta obývaná a dokonca podľa nich mohla byť prapôvodným domovom obyvateľov bájnej Atlantídy, o ktorej písal už grécky filozof Platón.

MNOHO OTVORENÝCH OTÁZOK

Otázka súvislosti medzi zánikom Atlantídy a zničením planéty Faeton patrí zrejme do ríše fantázie. Moderná veda má síce v tomto smere v zálohe mnoho otvorených otázok, ale dosiaľ sa nepodarilo nájsť na ne definitívne a uspokojivé odpovede. Nie je napríklad jasné, kedy a kde došlo geohistoricky ku kolísavým a kývavým pohybom Zeme, ktoré zapríčinili posunutie zemskej osi, čo na našej planéte vyvolalo ničivé prírodné katastrofy. Aj prepólovanie zemského magnetické poľa, ktoré sa niekoľkokrát opakovalo, by mohlo mať popri pozemských i galaktické príčiny – napríklad aj zrážku s pozostatkami planéty Faeton. Niet pochýb o tom, že prepólovanie  zemského magnetického poľa sa skutočne udialo, pretože jeho siločiary sú ako elektrické odtlačky prstov vpečatené v stuhnutej magme. Či už príčinou všetkých týchto prírodných katastrof bol Faeton, alebo nie, jedno je isté: pre vznik našej slnečnej sústavy sú charakteristické rôzne explózie, erupcie a kolízie – a to až do relatívne nedávnej doby pred niekoľkými tisícmi rokov.

PRADÁVNE DOKUMENTY

Fantáziu slávnych bádateľov podnecujú početné archeologické nálezy. Za jeden z najzáhadnejších prehistorických dokumentov sa považuje sumerská hlinená tabuľka, na ktorej sú vyobrazené naše planéty – presne v správnych pomeroch ich veľkostí, akoby ich niekto pozoroval ďalekohľadom. Záhadou však je, že neznámy astronóm zaznamenal desať planét namiesto deviatich. Okrem toho archeológovia objavili pradávne kalendáre, ktoré naznačujú skracovanie pozemského roku hlboko pod 365 dní, čo je pravdepodobne spôsobené kozmickými katastrofami.

EXISTOVAL NA FAETONE INTELIGENTNÝ ŽIVOT?

Vychádzajme jednoducho z toho, že medzeru medzi Marsom a Jupiterom na perlovom náhrdelníku planét, ktorá bola od počiatkov astronómie pre mnohých vedcov nelogická, skutočne vypĺňa desiata planéta, nazývaná Faeton. Teoreticky je tento viariant možný, pretože niektoré hypotézy o Faetone, vychádzajúce čisto matematicky z empirických astronomických hodnôt, nemožno tak ľahko zmiesť zo stola – prinajmenšom zatiaľ nie – iba sa na dnešnom stupni poznania nedajú dokázať. Faeton, vzdialený 350 až 400 miliónov kilometrov od Slnka a svojou veľkosťou zodpovedajúci miestu medzi Marsom a Jupiterom, aby tak bol napríklad starší než Zem. V našej slnečnej sústave by sa nachádzal vnútri takzvaného pásu života, v ktorom existuje biosféra – porovnateľná s našou planétou – a teda by sa tam mohol vyvíjať život. Je teda reálne, že na Faetone existoval dávno pred vznikom Zeme vysoko rozvinutý a inteligentný život, ktorý disponoval minimálne všetkými nám známymi technológiami vrátane kozmických letov a prípadne aj vyšším stupňom poznania.

Významom čísel sa zaoberajú numerológovia. Domnievajú sa, že každé číslo má určitý vplyv na ľudí a ich osud. Mnoho významov má predovšetkým číslo 12. Nájdeme ho vo svetskej oblasti: deň sa rozdeľuje na 12 hodín a rok má 12 mesiacov, ale nájdeme ho aj vo sfére duchovnej a abstraktnej: dvanásť bolo apoštolov a dvanásť je znamení vo zverokruhu, ktoré vraj od narodenia ovplyvňujú náš život. Prečo má však číslo 12 v západoeurópskej kultúre taký veľký význam?

Rozdelenie roka

Najprv zohrávalo číslo 12 dôležitú úlohu pri stanovení kalendára, keďže sled období počas roka sa mohol ľahko počítať pomocou mesačného splnu. V priebehu jedného mesačného cyklu sa na oblohe 12-krát objavil celý mesačný kotúč. Práve na základe tohto poznatku naši predkovia rozdelili rok. Aj deň môžeme rozdeliť na dvakrát 12 hodín. Slnko potrebuje 12 mesiacov na svoje ročné putovanie po oblohe. Je zrejmé, že číslo 12 predstavuje základný usporadúvací princíp univerza.

S rovnakým číslom sa znovu a znovu stretávame aj v mytológií a náboženských systémoch. Napríklad bájny grécky hrdina Herkles musel vykonať dvanásť rôznych prác. V Starom zákone sa opisuje, že izraelský ľud tvorí 12 kmeňov. V Novom zákone zhromaždil okolo seba Ježiš 12 učeníkov – apoštolov. Dokonca ani v Zjavení Jána sa nezaprie význam čísla dvanásť. Nebeský Jeruzalem má 12 brán, je postavený na dvanástich základných kameňoch, na ktorých je napísaných 12 mien apoštolov. Bude vyvolených 12-krát 12 tisíc ľudí, ktorí sa zúčastnia na klaňaní sa Baránkovi Božiemu.

Aj dejiny nás učia nepodceňovať význam čísla 12. Napríklad Rimania zaznamenali v 5.storočí pred n. l. svoje právo na dvanástich tabuliach, ktoré predstavovali základ všetkého rímskeho života. Z Ríma napokon pochádza aj zvyk, podľa ktorého sa pri súdnych procesoch ustanovuje 12 porotcov. Je to náhoda? Alebo azda Rimania verili, že číslo 12 im zaručí jedinečná poriadok?

Keď sa počet božských princípov (3) vynásobí počtom živlov materiálneho sveta (4), dostaneme číslo naplnenia (12). Je to teda symbol poriadku a priestoru v čase. Tento poznatok využili predovšetkým fyzici a astrológovia.

Pôsobenie hviezd

Súhvezdia zverokruhu slúžili pôvodne obyvateľom Mezopotámie na označenie polohy Mesiaca. Namiesto toho, aby hovorili, že dosiahol 7/15 svojej fázy, sa vravelo, že mesiac stojí v súhvezdí Strelca. V snahe o zostavenie lepšieho kalendára sa postupne vyvinul komplexný systém proroctiev a charakterových štúdií. Pomocou spomínaných trikrát štyroch kategórií bolo možné jednoducho zobraziť zverokruh a s ním aj charakter človeka. Dnes sa zaoberá veľa ľudí výkladom vplyvov, ktoré mali hviezdy na človeka v momente jeho narodenia, aj tým, ako riadia jeho život ďalej podľa dvanástich znamení zverokruhu.

Dovoľme si pripojiť ešte jeden prekvapujúci výlet do sveta chémie. Človek a celý život sa z chemického hľadiska zakladá na uhlíku a jeho molekulárnych reťazcoch. Uhlík je pritom prvok, ktorý má relatívnu atómovú hmotnosť 12. Je to len náhoda?

Môže to byť jedno zo znamení. Avšak Mayovia nič také, ako koniec sveta vo svojich spisoch neuvádzajú. Rok 2012 sa v nájdených dokumentoch písaných starovekými Maymi spomína iba 2 krát. Preto nie je dôvod strachovať sa panikáriť.

Zaujímavé však je, akým smerom bude Apophis pokračovať vo svojej dráhe. Koncom roku 2012 síce našu planétu minie veľmi tesne, no v roku 2029 bude prelet 14.4 poriadne tesný a to vo vzdialenosti len 20 000 míľ od Zeme, čo je asi 32 tis. kilometrov. Tieto čísla však nie sú presné a ani samotná NASA (National Aeronautics and Space Administration) nevie presne určite trajektóriu asteroidu a jeho správanie pri prelete okolo Zeme v roku 2029.

Čítajte tiež článok: Mayský Kalendár

Fakty o asteroide 99942 Apophis:

• Priemer: 320 metrov
• Riziko zrážky so Zemou 27. decembra 2004: 1:37
• Názov asteroidu je grécka forma mena staroegyptského boha Apep, teda Ničiteľa
  
• Ďalšie možné a tesné prelety okolo Zeme v rokoch 2035, 2036 a 2037

Panika sa medzi obyvateľmi šíri rýchlosťou blesku. Tí bojazlivejší sa schovali do svojich domov a začali sa modliť k svojim bohom. Mnoho z nich ale na nič nečaká a uteká z mesta preč. Bohužiaľ väčšina svoje preteky o život prehráva. Umierajú schúlení pod vrstvou popola. Antický svet, staroveké Grécko a Rím postihla celá rada ničivých prírodných katastrof, ktoré sa do dejín ľudstva zapísali nie len svojimi devastačnými následkami, ale aj tým, čo nasledovalo potom.

Najstaršia datovaná prírodná katastrofa siaha až do roku 1627 p.n.l. kedy ožila sopka Théra.

Píše sa rok 1627 pred našim letopočtom. Východné Stredozemie je centrom vtedajšej civilizácie. Na Kréte  a ďalších ostrovoch v Egejskom mori vzniká ekonomicky bohatá a kultúrne vyspelá minojská kultúra. Tam, kde je dnes populárna dovolenková destinácia Santorini, z mora hrdo vyčnieva sopečný ostrov Théra, ktorý má byť tím, čo celú minojskú cicilizáciu pochová.

Obyvateľov varovali otrasy

Z krátera hory už opäť stúpa dym. Obyvateľov ostrova, ktorí neušli ani po sérií nedávnych menších otrasov, sa začínaju zmocňovať obavy. Začínajú ľutovať, že sa vysmiali svojim predvídavým spoluobčanom, ktorí včas ostrov opustili. To čo ich čaká,si určite nepredstavovali ani v ich najhorších snoch. Sopka sa posledný krát otriasa a za ohlušujúceho hučania rozmetáva celý stred ostrova.

Do vzduchu sa zdvíha mohutný oblak popola. V priebehu niekoľkých hodín dosahuje výšku 35 kilometrov. Na zvyšok ostrova, rovnako ako na široké okolie, dopadajú tony rozžhaveného popola. Ľudia i zvieratá zdesene utekajú. Smrti však neuniknú. Tých šťastnejších zadusia sopečné plyny. Tí menej šťastní umierajú v neznesiteľných bolestiach. Z tiel si strhávajú horiace oblečenie, no vysoká teplota ich napriek tomu mučí do bezvedomia. Padajúci popol dosahuje miestami výšku až 60 metrov a tak miznú nie len polia a lesy, ale aj celé mestá.

Ostrovy zaplavuje tsunami

Zem sa opäť otriasa. Sopka, z ktorej ostáva už len prázdna hora, puká a jej zbytky sa rútia do jej kaldery, ktorá je asi 400 metrov hlboká, 17 kilometrov dlhá a 13 kilometrov široká.  To zdvíha niekoľko desiatok metrov vysoké vlny tsunami, ktoré zasahujú 110 kilometrov vzdialené pobrežie Kréty, kde splachujú minojské osady, ničia domy a prístavy ako domčeky z karát, a valia sa ďalej Stredomorím, pritom ničia všetko, čo im príde do cesty.

Minojsku cilizáciou nespláchli len vlny tsunami a nezasypal popolček zo sopky. Posledným klincom do rakvy bolo ochladenie. Popol v atmosfére zatienil slnečné lúče a nastala takzvaná vulkanická zima. To spôsobilo neúrodu a následne hladomor. Rada archeológov spája výbuch Théry i s niektorými z biblických 10 egyptských rán, ktoré sú známe z Biblie. Podľa niektorých názorov môže vulkanická zima, ktorú výbuch Théry spôsobil, taktiež za pád čínskej dynastie Sia a nástup dynastie Šang, datovaný do roku 1618 pred našim letopočtom. Dnes sa sila erupcie Théry odhaduje približne na 2400 megaton TNT. To je pre porovnanie ako 160 000 hirošimských bômb ktorá explodovala silou 15 kiloton TNT.

Súvis s rokom 2012?

Naša moderná história si nepamätá žiadna ničivé prírodné katastrofy, ktoré by sa približovali veľkosti výbuchu sopky Théra. Rok 2012 však so sebou prináša otáznik, či je možné očakávať ničivé katastrofy v tomto merítku. Končiaci mayský kalendár a hlásania svetoznámych prorokov však môžu ukrývať niečo, čo v nás vyvoláva otázky. Pri najmenšom nás to núti zamyslieť sa nad našim životom a zvážiť hodnoty v našom živote.

Antickí Máyovia pomenovali túto planétu Nibiru, Egypťania “planéta miliónov rokov” a Babylónčania Marduk. V našich končinách je zaužívaný názov Nibiru. Táto planéta je 5 krát väčšia ako naša Zem.

Nájdete staré spisy tvrdia, že Nibiru prejde okolo Zeme raz tisíce rokov (od 3 000 po 11 000 rokov).

Otázka znie, prichádza Nibiru v tieto dni? A čo by spôsobila? Gravitácia Nibiru by mohla byť tak silná, že by zastavila na nejaký čas rotáciu Zeme? Gravitačná príťažlivosť Nibiru by mohla spôsobiť aj obrovské vyše 500 metrové vlny, presne ako hovorí Biblia (genesis:6:99).

Čo sa zobrazilo na južnej oblohe 27. augusta 2011?

Pozrime sa na klimatické podmienky. V posledných rokoch je bežné, že dediny a obce sú zaplavované topiacim sa snehom, alebo veľkou búrkou. Dialo sa to niekedy? Stačí sa spýtať starších spoluobčanov. Jednohlasne vám odpovedia, že v živote ešte nič podobné nezažili.

Príroda je toho jasným dôkazom. Pozrime sa z okna. V čase písania tohto článku vonku prší a to je 2. december 2009, sme 684 m.n.m a vonku je neobvykle teplo. Pred desiatimi rokmi by ste podobné počasie nezažili. Ako je možné, že si zmeny počasia ľudia neuvedomujú? A ak si ich uvedomia, nezamýšľajú sa nad dôvodom, prečo sa to deje. Najčastejšie odpovede sú: “Veď aj tak s tým nič nespravím” alebo “Je mi to jedno”.

Počasie nám dáva najavo, že prichádza zmena. Ale aká zmena? Zmena je neustály proces na našej planéte. Menia sa ľudia a ich myslenie, menia sa aj zaužívané spôsoby, mení sa finančná situácia, mení sa všetko. Nič nie je stále. Môže sa zmeniť aj sám svet? Príde v roku 2012 veľká zmena? Deje sa táto zmena už teraz?

Posledné výsledky klimatických zmien zhrnul predseda IPCC (Intergovernmental Panel on Climate Change), Robert T. Watson na rokovaní členských krajín OSN v novembri 2000 v Haagu nasledovne: ” Prevažná väčšina vedcov, uvedomujúc si neistoty, ktoré v tejto oblasti existujú, je presvedčená o tom, že klimatické zmeny už nastali a budúce zmeny klímy sú nevyhnutné. Otázkou v súčasnosti nie je či klimatické zmeny nastanú, ale aké budú veľké, rýchle a kde sa prejavia”.

Vedci vedia, že globálne otepľovanie nepríde o dva, či tri roky. Globálne otepľovanie sa deje už teraz. Zmeny sa dejú okolo nás a sú to veľké zmeny. Stačí otvoriť oči.

VIDEO

Slnečná aktivita v roku 2012 – predpoklady

VIDEO