Neznáme sily stvorili sochu v podobe tváre. Kúsok naľavo sa týči niekoľko útvarov, ktoré sa podobajú pyramídam. Pomaly začíname pochybovať, že by vznikli náhodou. Vyzerajú, ako by ich vytvorila niekoho ruka. Ako už bolo povedané, na Marse neprší a nefúka vietor, pretože tam chýba hustá atmosféra. Že by na Marse bola pred mnohými tisíckami rokov? Od myšlienky, že by útvary vznikli náhodou, upustíme v okamihu, kedy medzi tvárou a skupinou malých pyramíd objavíme obrovskú pyramídu o piatich stranách. Je tak starostlivo a presne vypracovaná, že v žiadnom prípade nemôže ísť o náhodný prírodný útvar.

“Cesta” kozmickou loďou je samozrejme len vymyslená, lebo človek sa ešte nikdy nedostal tak ďaleko od Zeme. Pozorovanie však zodpovedá doterajším vedeckým objavom. Ako sme došli k týmto poznatkom a čo sa vlastne kedysi stalo na Marse? Oblasť, na ktorej sa artefakty nachádzajú , sa volá Cydonia. V 70. rokoch minulého storočia priniesla sonda Viking z tohto územia mnoho fotografií. Niektoré boli dokonca zmazané, pretože nebolo možné na nich nič objaviť. Bádatelia DiPietro a Molinaar obrázky ďalej skúmali pomocou digitálnej fotografie a kontrastných zmien. Nakoniec objavili tvár a pyramídy. Veľká pyramída je označovaná ako pyramída DM: mená oboch bádateľov začínajú písmenami D a M. K vedcom sa čoskoro pripojil Richard Hogland. Zaoberal sa vzťahmi a súvislosťami medzi útvarmi nielen na území Marsu, ale rozoznal aj súvislosti so starodávnymi útvarmi na Zemi ( napríklad Stonehenge a Avebury). Výsledky svojej práce zverejnil v knihách a na mnohých prednáškach: na jednu ho dokonca pozvali z OSN. Zo strany NASA sa však nedočkal žiadnej reakcie ani ponuky spolupráce. Hogland sám si však ešte nebol istý a požadoval ďalšie fotografie. Spomínam si na diskusiu s Hoglandom pri príležitosti verejnej prednášky, počas ktorej agentúru NASA prosil, aby počas nasledujúcej misie na Mars kúpila snímky Cydonia s lepším rozlíšením a zverejnila ich.

V nasledujúcich rokoch som pozorne sledoval všetky publikované fotografie z Marsu – hovorí autor Peter Ruppel. Misia Pathfinder a Global Surveyor buď neuviedla žiadne nové záznamy, alebo neboli zverejnené. Na publikovaných snímkach Cydonia nebolo nič vidieť. Niektoré sondy najprv vôbec nedorazili do cieľa, zhoreli alebo sa zrútili. Žiadny výsledok nepriniesli ani ruské misie.
V ezoterickej a mytologickej literatúre o Marse sa však niečo dozvieme. Planétu obývali staroveké, vysoko vyspelé civilizácie. Energiu Marsu však nevedeli kontrolovať a planétu tak zničili, že sa na nej už nedalo žiť. Tvár hľadiaca k nebu údajne slúži ako varovanie pre prípadných nasledovníkov. Mnohí pozorovatelia si dokonca myslia, že v pravom oku vidia slzu.
Je možné, že niekde hlboko v našej pamäti je uložená spomienka na tragédiu, ktorá sa na Marse stala. Pri najmenšej pripomienke nami potom otrasie podivný strach.
ASTEROIDOVÝ PÁS

Skutočnou apokalypsou bol vznik asteroidového pásu. Podľa matematických výpočtov sa medzi Marsom a Jupiterom musela nachádzať ešte jedna planéta.Volala sa Tiamat: tak to aspoň napísali Sumeri na hlinené doštičky. Planéta je tiež známa ako Faeton. Klinové písmo rozlúštil v druhej polovici minulého storočia americký vedec Zecharia Sitchin. Podľa starovekých záznamov zachytila ​​naša Slnečná sústava nebeské teleso Nibiru. Sumeri ho nazývali Marduk. Teleso obehlo okolo Slnka a potom opäť zmizlo v kozme.
Keď Nibiru vnikol do Slnečnej sústavy a aj keď ju opúšťal, zrazil sa s planétou Tiamat. Až na niekoľko úlomkov, ktoré krúžia ešte dnes po pôvodnej dráhe medzi Marsom a Jupiterom, bola Tiamat úplna zničená. Astronómovia nazývajú tieto pozostatky Kuiperov pás. Dnes už zabudnutí astrológovia Witteho Hamburskej školy používali asteroidy k prognóze a došli k pozoruhodným úspechom.
PLANETA X

“Zločinec” Nibiru, ktorému sa dnes hovorí Planéta X, našu Slnečnú sústavu neopustil. Od dramatické zrážky krúži po obežnej dráhe okolo Slnka a každých 3 600 rokov sa vracia. Potom sa otočí okolo Slnka a zmizne opäť vo vesmíre. Planéta X skríži dráhy planét vždy dvakrát: prvýkrát pri prílete do Slnečnej sústavy a druhýkrát pri odlete. Iba dráhy troch vnútorných planét (Merkúra, Venuše a Zeme) zostávajú nedotknuté.
Pri kataklyzmatickej zrážke Nibiru s Tiamat pred mnohými a mnohými rokmi vznikla z úlomkov Tiamat planéta Zem a tiež náš Mesiac. Tak je to napísané na hlinených tabuľkách, ktoré Sitchin preložil.

Ak by sa kozmická katastrofa tak či onak odohrala, zostala by uložená v pamäti našej Matky Zeme ako veľké trauma. U Sumerov vyvolávali pojmy Nibiru či Marduk obrovský strach. Aj my sa Planéty X veľmi bojíme.
Nevieme presne ani to, kedy sa Planéta X dostala do Slnečnej sústavy naposledy. Preto si nemôžeme ani vypočítať, kedy sa vráti. Existujú hypotézy astronómov z rokov 2003 a 2004, ktoré NASA čiastočne potvrdila, ale neskôr k nim pristupovala s veľkou rezervou. Všetky informácie z tohto prameňa by sme mali ignorovať. Slúžia len na tomu, aby nás zmiatli a nahnali nám strach.
Podľa iných výpovedí údajne Planéta X do našej Slnečnej sústavy vnikla v roku 3761 pred Kristom a ešte v roku 161 pred Kristom. Potom by sme na tom boli dobre, pretože by sa objavila až v roku 3440. Rok 3761 pred Kristom je zaujímavý ešte z iného dôvodu: jedná sa o začiatok židovského kalendára. V tejto dobe, kedy bolo v Mezopotámii (Iraku) zavedené písmo, sa začala vyvíjať aj naša kultúra a historické vedomie.

Počiatky ľudskej kultúry sú v našom vedomí i podvedomí spojené s mocnými zásahmi bohov a všetkého nadpozemského. V šiestej kapitole Genesis je napísané, že synovia Boží zostúpil z nebies a videli, že dcéry človeka sú krásne. Vybrali si medzi nimi ženy, ktoré im porodili deti: tým sa v ezoterické literatúre hovorí Anunaki. A tu sa kruh uzatvára, pretože pre Anunaky bola planéta Nibiru ich domovom, ktorý každých 3 600 rokov putoval do našej Slnečnej sústavy.

Medzi nemecky hovoriacim obyvateľstvom je sumerská mytológia oveľa menej známa ako u našich anglosaských susedov a na juhu. Vo februári 2009 sa v Ríme konal kongres Návrat Planéty X, Nibiru. Zúčastnili sa ho všetci svetoví experti, ktorí sa zaoberajú vesmírnym telesom Nibiru.

Článok je preložený z knihy “Jak přežít rok 2012″

Chrám z piesku

Sedem dohola ostrihaných mníchov v oranžovožltých rúchach s napátou sústredenosťou sype na podlahu štajerskohradeckej veľtrhovej haly farebný piesok. Dalajláma osobne určil vzor mandaly: pôdorys paláca božstva Kalačakra s rozmermi 3 x 3 metre. Chrám z piesku má symbolizovať bytie, myslenie a telo. Myšlienkové putovanie touto imaginárnou budovou pomáha podľa predstavy stúpencov buddhizmu uviesť vonkajší a vnútorný svet do súladu.

Rituál trvá niekoľko dní, kým veriaci prijmú palác do svojej vnútornej pamäti. Potom sa meditačny odkaz, pre buddhistov mandala, zasa zruší. Posvätený piesok vysypali mnísi na požehnanie okolitého kraja do ned’alekej rieky Mur. Jeho odovzdaním vodnému toku chceli poskytnúť účasť na pozitívnej energii celému svetu.

Hlboká harmónia

Sotva sa nájde niekto, koho by tento obrad nedojal. Koniec koncov, všetci predsa túžime po svetovom mieri. Buddhistické rituály, ako je tento, ľudí magicky priťahujú. Je to zmes radostnej nádhery farieb, veselých ľudí a hlbokej harmónie? Priťahuje nás podivuhodná vnútorná žiara štrnásteho dalajlámu, fascinuje nás charizmatický vodca tibetského buddhizmu? Alebo sa v buddhizme skrýva nejaké iné, hlbšie tajomstvo? Kulturológovia tvrdia, že my na Západe nebudeme nikdy celkom rozumieť buddhizmu, tomuto zvláštnemu druhu východného života, myslenia, cítenia a viery. Sme vraj totiž zvyknutí myslieť racionálne a analyticky. Podstata buddhizmu sa však otvára iba v duši. Znie to záhadne a aj to záhada je. Je možné, že kulturológovia majú pravdu. Napriek tomu dovoľte, aby sme sa pokúsili aspoň čiastočne odhaliť korene tejto fascinácie buddhizmom.

Pôvod v Indií

Buddhizmus vznikol v 6. storočí pred n. 1. v Indii a jeho zrod je neoddelitel’ne spätý s menom Gautamu Siddhárthu zo šl’achtického rodu. Podl’a tradície sa narodil okolo roku 560 v indickom meste Kapilavastu blízko nepálskych hraníc. Siddhártha vyrastal bezstarostne a v dostatku, ako sa patrí na princa. Ako šestnásťročný si vzal svoju sesternicu Jašódharu.

Ustavičné pochybnosti

Siddhártha prežíval ustaviéné pochybnosti o zmysle života v prepychu na šľachtickom dvore. Veľmi silno sa ho dotkli tri stretnutia na jeho vychádzkach, ked na vlastné oči videl niečo, čo dovtedy potláčal do úzadia: utrpenie a pominuteľnosť l’udskej existencie. Siddhárta totiž stretol starca, spoznal chorého a uvidel mŕtveho. Na štvrtej vychádzke sa princ zoznámil s chudobným žobravým mníchom. Siddhárthu hlboko zasiahla jeho radostná a pokojná vyrovnanosť. Historické pramene uvádzajú, že práve rozhovor s ním ukázal Siddhárthovi cestu z jeho pochybností a depresií. Cestu chudoby a askézy — žiť bez majetku, postiť sa, málo spať, veľa meditovať.

Odvrátenie sa od bohatstva

Vo veku 29 rokov sa princ otočil chrbtom k otcovskému dvoru, opustil manželku aj novorodeného syna Ráhulu a zriekol sa slávy i majetku. „Oslobodenie od všetkého vonkajšieho vedie k vnútornému bohatstvu,” budú neskôr hlásať Siddhárthovi stúpenci. Ako človek, ktory sa všetkého vzdal, hľadal Siddhártha poučenie u hinduistickych kňazov brahmanov, u učiteľov jógy a askétov. Prísny pôst ho pripravil takmer o všetky sily, jeho potravou bolo totiž jediné zmko prosa denne. Po šiestich vyčerpávajúcich rokoch sa hľadajúcemu prihodilo niečo jedinečné, čo opäť celkom zmenilo jeho život. Pri jednej meditácii pod figovníkom v meste Bódhgaja prežil osvietenie. Siddhártha sa stane nositeľom titulu Buddha, čo znamená „Osvietený” alebo „Prebudený”.

Zmysel života

Buddha začal znovu normálne jesť a učiť o ceste z pozemského utrpenia do nirvány, stavu dokonalého pokoja. To znie veľmi slávnostne a nábožensky, ale Buddha vlastne nepodáva správu o ničom inom než o svojom hľadaní zmyslu života a o oslobodení svojej chorej duše. Podľa Buddhovho učenia dosiahne oslobodenie ten, kto udržiava rovnováhu medzi neviazaným životom a prísnou zdržanlivosťou — tak ako on. Na tejto ceste mu má pomáhať poznanie niektorých základných právd („Štyri ušľachtilé pravdy“) a aj úsilie o dodržiavanie určitých zásad („Osemčlenná cesta“).

Buddhove Štyri ušľachtilé pravdy hovoria o utrpení, o jeho príčinách a prekonaní: Utrpenie je spojenie s piatimi predmetmi pohnutia: zrodom, starnutím, chorobou, smrťou a láskou. Utrpenie vzniká zo smädu: po rozkoši, po zrode a bytí a po pominuteľnosti. Tento smäd možno odstrániť úplnym zánikom žiadostivosti. K odstráneniu utrpenia vedie Osemčlenná cesta.

Osemčlenná cesta

Ako Osemčlennú cestu Buddha odporúča: Spoznať a prekonať príčinu utrpenia. Oslobodiť ducha od všetkých negatívnych myšlienok a činov. Vyhýbať sa lži, ohováraniu a neužitočnému rozhovoru. Vyhýbať sa konaniu, ktoré sa previňuje proti piatim pravidlám správania. Tieto zásady sú: nezabíjať, nebrať, čo mi nik nedáva, neoddávať sa nestriedmej zmyselnosti, neklamať a nepiť opojné nápoje. Vyhýbať sa povolaniam, ktorých prostredníctvom sa porušuje päť pravidiel správania. Podporovať blahodarné citové pohnutia a vyhýbať sa zhubným. Kriticky pozorovať telo, city a javy mysle. Meditačným pohrúžením sa dosiahnuť sústredenie ducha.

Dosiahnutie Nirvány

Podľa Buddhovho poznania a učenia je cieľom človeka prekonať všetko pozemské a dosiahnuť nirvánu. Tomu pomáha meditácia, ktorá tvorí jadro buddhistického učenia. Na jej praktizovanie je však nevyhnutne potrebná pomoc učiteľa skúse-ného v meditácii, vhodné miesto (napríklad pod stromom, na úpätí vrchu alebo pri vchode do jaskyne) a správny čas dňa (za mimoriadne vhodný sa považuje ranný úsvit, poludnie alebo západ slnka). Dôležitú úlohu zohráva aj správne držanie tela. Človek si sedí na nohách, chrbát drží vzpriamený a oči má napoly zatvorené. Cieľom meditácie je priviesť svoje vnútro k rozletu a svoje prežívanie na vyššiu úroveň a tak hlbšie porozumieť sebe i vesmíru, rastúcim poznaním a pozitívnym správaním prekonať utrpenie a rozvíjať schopnosť pomáhať druhým. „Človek získa lepšie porozumenie pre život. Meditovanie mi pomohlo dosiahnuť pokoj duše. Neprežívam žiadny stres. Vidím svet jasnejšie, som šťastnejší a pripadá mi ľahšie obdivovať krásu prírody,” vyznáva sa japonsky buddhista Masafumi Hirata. Znie to príliš krásne, aby to mohla byť pravda. To najkrajšie však ešte len príde (a presne v tom zrejme spočíva dôvod, prečo toľko ľudí fascinuje buddhizmus): človek tomu nemusí veriť. Stačí to jednoducho vyskúšať.

Milión stúpencov v Európe

Kresťanstvo má trojjediného Boha: Boha Otca, Syna a Ducha svätého. Pre židov je Boh jeden a jediný a človek ho nesmie zobrazovať. V islame sa boh označuje ako Alah, večná tvorivá sila. Buddhizmus nemá žiadnu predstavu o bohu, pretože o absolútne si človek nemôže vytvárať žiadne obrazy. Často sa používajú pojmy ako „prázdnota” alebo „ani tento, ani onen svet”. Keďže sa buddhizmus zaobíde bez boha, často sa nepovažuje za náboženstvo, ale za filozofiu. Podl’a najnovších odhadov má buddhizmus v Európe asi milión stúpencov. V Nemecku existujú rôzne buddhistické spoločenstvá od roku 1903, v roku 1958 sa zlúčili do Nemeckého buddhistického zväzu.

Východné náboženstvá ako budhizmus a hinduizmus vychádzajú z toho, že všetky živé tvory sa opäť narodia. Naproti tomu západné náboženské systémy, ako je židovstvo, kresťanstvo a islam, vyznávajú, že duša žije večne, ale telo umiera. Učia viere v pominuteľnosť sveta. Ľudia vedia, že raz v budúcnosti zomrú. Čo sa však skutočne stane po smrti? Pokračuje azda existencia života aj po smrti?

To nevieme. Hľadaním výkladov a nádejí, že aj po smrti existuje ešte niečo ďalšie, sa zaoberajú náboženstvá, filozofia aj ezoterika. Osobitne nás priťahujú svedectvá ľudí, ktorí sa ocitli v blízkosti smrti. Zdá sa, že tento zážitok prebiehal takmer vždy podľa rovnakej schémy, ktorú možno stručne zhrnúť takto: tunel, jasné svetlo, pocit šťastia. Všetky osoby s touto skúsenosťou síce neabsolvujú každú jednotlivú zastávku, ale ich správy sa v mnohých bodoch zhodujú. Švajčiarska tanatologička, teda bádateľka, ktorá sa zaoberá zomieraním a smrťou , Elisabeth Kübler-Ross, sa nazdáva: “Zážitok blízkosti smrti je dôkazom, že smrť nie je, že je to prechod do iného, príjemnejšieho stavu.”

Zmiernenie stresu

Psychológ a expert na zážitky blízkosti smrti Dr. Kenneth Ring z univerzity v Connecticute v Spojených štátoch ide dokonca ešte ďalej. Preňho je to “krok smerom k novému človeku s vyšším vedomím”.

Niektorí vedci zostávajú napriek tomu skeptickí a pokúšajú sa nájsť dôkazy, ktoré by objasnili zážitky ľudí, čo sa ocitli v blízkosti smrti, a tak ich spochybnili. V zásade vychádzajú z toho, že telo sa pri prežívaní smrti snaží zmierniť stres, ktorý pociťuje zomierajúci človek. Odborníci, ktorí sa zaoberajú činnosťou mozgu, sa tak napríklad domnievajú, že táto silná psychická záťaž povzbudzuje nervový systém k maximálnemu výkonu. Keď sa k tomu pripojí ešte akútny nedostatok kyslíka, dochádza podľa ich názoru k víziám a halucináciám.

Žiadne halucinácie

Štúdie z britskej univerzity v Southamptone, ktoré vychádzali z výskumu pacientov so zástavou srdca, ukázali, že aj títo ľudia rozprávali o podobných zážitkoch, a to napriek tomu, že mali obsah kyslíka v krvi vyšší o 7% než pacienti, ktorí prežili stav blízkosti smrti. Je to dôkaz, že ich mozog netrpel nedostatočným okysličením, teda nešlo o halucinácie vyvolané akútnym nedostatkom kyslíka!

A ako je to s tvrdením, že telo sa pokúša navodiť stav šťastia, napríklad vylučovaním telu vlastných povzbudzujúcich látok typu endorfínu? Znamenalo by to, že sa tak ľahšie prekoná vážna situácia? Dokázalo sa, že endorfíny nie sú halucinogény, teda ani nemôžu vyvolávať žiadne vízie.

Výskum v tomto smere je však stále ešte len v začiatku. Doposiaľ nedokázal podať skutočné vysvetlenie toho, prečo takmer všetci ľudia hovoria a podobných zážitkoch a pocitoch. Pre dotyčných je však zvlášť dôležité, že po takom zážitku blízkosti smrti už nemajú z umierania strach. Sú si totiž istí, že nejaká forma bytia existuje aj po smrti.

Právne problémy

Vráťme sa k lekárskym poznatkom a problémom. Kedy človeka vyhlásia za mŕtveho? Napríklad pacientom so zástavou srdca sa nedajú namerať žiadne elektrické potenciály mozgu. Pre lekára to znamená, že nastala mozgová smrť a môže pacienta vyhlásiť za mŕtveho. Problémom zostáva, že mnohí lekári, ktorí konštatujú mozgovú smrť, vychádzajú z toho, že sa dotyčný už nemôže vrátiť. Harvard Medical School v Spojených štátoch rozhodla už v roku 1968, že definitívnu kómu premenujú na mozgovú smrť, aby zabránili právnym problémom pri transplantáciách.

Žije duch ďalej?

Kritici tohto postupu sa však obávajú, že pacienti, ktorých vyhlásili za mozgovo mŕtvych, ešte cítia bolesti alebo vnímajú svoje okolie. Dr. Sam Parnia, ktorý na univerzite v Southamptone vedie výskum pacientov, čo mali zástavu srdca, o svojich poznatkoch hovorí:

“Pacienti mali tieto nadzmyslové skúsenosti presne vtedy, keď by sme ich najmenej očakávali – keď už mozog nemohol vykonávať nijakú činnosť ani tvoriť žiadne spomineky.” Z toho Ďalej vyvodzuje: “Výskyt zážitku blízkosti smrti počas zastavenia srdca by mohol znamenať, že vedomie alebo duch existujú ďalej, aj keď sme už zomreli.” Mohlo by to byť tak, že vedomie a mozog existujú nezávisle od seba? A nemohlo by to znamenať, že náš duch po smrti existuje ďalej?”

Môže to byť dôkaz toho, že aj pacienti, ktorých vyhlásili za klinicky mŕtvych, majú k život bližšie, než si lekári myslia. Pacienti v kóme sú zrejme uväznení v oblasti medzi životom a smrťou. Ich vedomie sa síce vzdialilo od tela, ale ešte sa od neho neoddelilo. Neprežívajú azda dokonca to, čo sa s nami deje po smrti? Čo sa presne deje vo vedomí pacientov, ktorí sú celé roky v kóme? Hoci mnohí lekári tvrdia niečo iné, ľudia v kóme, alebo v bdelej kóme nie sú prázdne schránky. Majú aktívne vnímanie, ktoré ich môže previesť znovu z tieňa do života. Možné by bolo koniec koncov aj to, že pacienti v kóme sa ocitli v stave blízkosti smrti: možno sa ešte nachádzajú v tuneli a nemôžu sa odtrhnúť od jasného svetla.

Ochrana bdelou kómou

Bdelá kóma predstavuje mimoriadne záhadný stav, ktorý veda dosiaľ nedokázala objasniť. Nervové dráhy v strednom mozgu sú vyradené z prevádzke, čím je prerušené spojenie medzi predným (veľkým) mozgom a mozgovým kmeňom, napríklad po nehode, pri nedostatku kyslíka v mozgu alebo v dôsledku nádoru.

Kedysi sa predpokladalo , že ľudia v bdelej kóme nevnímajú svoje okolie. Ukázalo sa však, že tento názor je chybný: “Človek môže mať vnútorné vnemy a pocity, aj keď pri tom nemôže reagovať navonok,” vysvetľuje profesor Alan Shewman, americký mozgový špecialista z detskej neurologickej nemocnice v Los Angeles. Lekári došli k poznatku, že dlhý spánok počas bdelej kómy je dôležitou ochranou, pretože vďaka nemu nedochádza v poškodenom mozgu k neurologickému chaosu. Nová terapeutická poučka znie: “Von z postele!” Týmto spôsobom sa má zabrániť, aby sa pacienti navždy ponorili do ochranného stavu kómy.

Prebudiť spomienky

Prostredníctvom každodenných stereotypov, ako napríklad držaním holiaceho strojčeka pri rannej hygiene, sa majú prebudiť spomienky. Nemecký bádateľ Paul Schönle dokázal pomocou záznamu na elektroencefalografe v priebehu 24 hodín, že pacienti v kóme sa znovu a znovu ocitajú “tu”, hoci len na niekoľko minút. Pomocou správnej starostlivosti by ich bolo možné vrátiť z ich mrákotného stavu späť do života. Len asi 10% týchto pacientov by zostalo v kóme. Zvyšok má aj po rokoch v kóme šancu k životu , a to v plnom zdraví!

Veria tomu aj Emily W.Kellyová, Bruce Greyson a Ian Stevenson, lekári a psychiatri zo Spojených štátov. Chceli dokázať, že ľudia, ktorí sú zdanlivo v bezvedomí , prežívajú v skutočnosti zvýšenú činnosť vedomia. Okrem toho ich pacienti dokázali po prebudení opísať predmety alebo udalosti, o ktorých nemali vôbec nič vedieť. Zhodujú sa svojimi kolegami zo Southamptonu. “Domnievame sa…, že vedomie funguje nezávisle od fyzického tela a že tak môže prečkať aj smrť tela.” Azda je to prvý dôkaz existencie presahujúcej smrť.

Skúsenosti z blízkosti smrti: zážitky z onoho sveta

Tanatológovia z celého sveta sa zaoberajú fenoménom  zážitku blízkosti smrti. Bez ohľadu na to, z akej krajiny a kultúry tieto správy pochádzajú , má opisovaný zážitok v zásade rovnaký priebeh.

• Dotyčný človek má silné bolesti , cíti, že sa blíži koniec.
• Počuje, ako ho lekári vyhlasujú za mŕtveho
• Opúšťa svoje telo a pozoruje sám seba zhora
• Pohybuje sa tunelom v ústrety jasnému svetlu , ktoré mnohí označujú ako nebeské. Bolesti ustupujú.
• Nachádza sa v inom, príjemnom svete. Stretáva sa tam s priateľmi a príbuznými, ktorí zomreli už skôr.
• Objavuje sa svetelná bytosť, ktorá mu sprostredkúva pocit nekonečnej lásky a dokonalého šťastia. Mnohí označujú túto bytosť za podobnú Bohu.
• Dotyčnému sa premieta pred očami jeho život.
• Svetelná bytosť ho posiela späť, často so slovami: “Ešte nenastal tvoj čas” alebo “Ešte nie si pripravený na vstup”.
• Dotyčný prichádza k sebe

Významom čísel sa zaoberajú numerológovia. Domnievajú sa, že každé číslo má určitý vplyv na ľudí a ich osud. Mnoho významov má predovšetkým číslo 12. Nájdeme ho vo svetskej oblasti: deň sa rozdeľuje na 12 hodín a rok má 12 mesiacov, ale nájdeme ho aj vo sfére duchovnej a abstraktnej: dvanásť bolo apoštolov a dvanásť je znamení vo zverokruhu, ktoré vraj od narodenia ovplyvňujú náš život. Prečo má však číslo 12 v západoeurópskej kultúre taký veľký význam?

Rozdelenie roka

Najprv zohrávalo číslo 12 dôležitú úlohu pri stanovení kalendára, keďže sled období počas roka sa mohol ľahko počítať pomocou mesačného splnu. V priebehu jedného mesačného cyklu sa na oblohe 12-krát objavil celý mesačný kotúč. Práve na základe tohto poznatku naši predkovia rozdelili rok. Aj deň môžeme rozdeliť na dvakrát 12 hodín. Slnko potrebuje 12 mesiacov na svoje ročné putovanie po oblohe. Je zrejmé, že číslo 12 predstavuje základný usporadúvací princíp univerza.

S rovnakým číslom sa znovu a znovu stretávame aj v mytológií a náboženských systémoch. Napríklad bájny grécky hrdina Herkles musel vykonať dvanásť rôznych prác. V Starom zákone sa opisuje, že izraelský ľud tvorí 12 kmeňov. V Novom zákone zhromaždil okolo seba Ježiš 12 učeníkov – apoštolov. Dokonca ani v Zjavení Jána sa nezaprie význam čísla dvanásť. Nebeský Jeruzalem má 12 brán, je postavený na dvanástich základných kameňoch, na ktorých je napísaných 12 mien apoštolov. Bude vyvolených 12-krát 12 tisíc ľudí, ktorí sa zúčastnia na klaňaní sa Baránkovi Božiemu.

Aj dejiny nás učia nepodceňovať význam čísla 12. Napríklad Rimania zaznamenali v 5.storočí pred n. l. svoje právo na dvanástich tabuliach, ktoré predstavovali základ všetkého rímskeho života. Z Ríma napokon pochádza aj zvyk, podľa ktorého sa pri súdnych procesoch ustanovuje 12 porotcov. Je to náhoda? Alebo azda Rimania verili, že číslo 12 im zaručí jedinečná poriadok?

Keď sa počet božských princípov (3) vynásobí počtom živlov materiálneho sveta (4), dostaneme číslo naplnenia (12). Je to teda symbol poriadku a priestoru v čase. Tento poznatok využili predovšetkým fyzici a astrológovia.

Pôsobenie hviezd

Súhvezdia zverokruhu slúžili pôvodne obyvateľom Mezopotámie na označenie polohy Mesiaca. Namiesto toho, aby hovorili, že dosiahol 7/15 svojej fázy, sa vravelo, že mesiac stojí v súhvezdí Strelca. V snahe o zostavenie lepšieho kalendára sa postupne vyvinul komplexný systém proroctiev a charakterových štúdií. Pomocou spomínaných trikrát štyroch kategórií bolo možné jednoducho zobraziť zverokruh a s ním aj charakter človeka. Dnes sa zaoberá veľa ľudí výkladom vplyvov, ktoré mali hviezdy na človeka v momente jeho narodenia, aj tým, ako riadia jeho život ďalej podľa dvanástich znamení zverokruhu.

Dovoľme si pripojiť ešte jeden prekvapujúci výlet do sveta chémie. Človek a celý život sa z chemického hľadiska zakladá na uhlíku a jeho molekulárnych reťazcoch. Uhlík je pritom prvok, ktorý má relatívnu atómovú hmotnosť 12. Je to len náhoda?

Projekt Web-Bot funguje tak, že masivné skenovanie jazyka odhalí priame spojenie s kolektívnym podvedomím ľudí a nadchádzajúcej budúcnosti. Je to v podstate okno do všeobecného podvedomia. Nech už to funguje akokoľvek, predpoveď WEB-BOTu je pôsobivá. V auguste 2004 sme predpovedali zemetrasenie. “Predpovedali sme 300 000 obetí, pri zdvihnutí vody, čo sa ukázalo ako tsunami v auguste 2004″. WEB-BOT taktiež predpovedal antraxové útoky na Washington DC v roku 2001, masívny výpadok elektrického prúdu na východnom pobreží v roku 2003, ničení hurikánom Katrina v roku 2005. A sú to práve predpovede WEB-BOTa, ktoré sú nanajvýš znepokojivé. Pokiaľ sa WEB-BOT nemýli, mali by sme byť svedkami rady stupňujúcich sa vojen vedúcich k niečomu ako je menšia jadrová vojna v časovom rámci 2008/2009. Podľa WEB-BOTu séria katastrof dosiahne vrchol v roku 2012. Táto technológia však môže počítať s mnohými inými predvídateľnými vecami, ako kalendár Mayov.

Je to naozaj proroctvo, alebo len zhoda mnohých náhod? Za odpoveďami sa musí človek vydať na úplny počiatok západnej civilizácie. V starovekom svete za najvyšších duchovných boli považovaní veštci. Za veštca je považovaný jedinec, ktorý má nejaké priame spojenie s bohom, alebo sa za boha sám považuje. Jedna z najdôležitejších veštíc sa nahádzala v starovekej Rímskej ríši. Hovorilo sa jej Sibyla. Žila v jaskyni v priateľstve blízko vtedajších susedov asi v 6. storočí p.n.l. Skôr ako napísala proroctvo, dostala sa Sibyla do transu, o ktorom sa hovorí, že boh Apollón prevzal kontrolu nad jej telom. Apollón ovládol Sibylu a tá prehovorila o tomto zúrivom, krutom svete.

Jedna z pozoruhodných vecí na Sibyle je to, že písala svoje výroky na listy dubu. Ale keď listy lietali vo vetre a už neboli znovu spojené, tak bola správa často neúplná. Sibyline proroctvá boli nazbierané v sérií zvitkov a uložené v chráme Jupitera. Boli považované za najdôležitejšie náboženské knihy starovekého Ríma. Medzi Sibylinými predpoveďami bola vzdialená apokalypsa. Predpovedala, že svet vydrží po 9 generácií, každá po 800 rokov. Desiata generácia začne približne v roku 2000 nášho letopočtu a bude taktiež posledná.

Sibyla:

Tieto veci sa stanú v desiatej generácií: Zem sa bude triasť mocným zemetrasením, ktoré stiahne mnohé mestá do hlbín mora. Bude vojna. Oheň bude lietať z neba a mnohé mestá vzplanú. Čierny dym zatieni veľké nebo. Tak sa spozná Boží hnev.

Veštica Sibila, kniha IV.

Maggie Banner, americká dokumentaristka, hovorí: “Cítime, že nadchádzajúci čas tento krát… veď viete, čítame správy o tom, ako sa ľadovce topia. Zažívame veci, ako Tsunami, klimatické zmeny, otrasy v zemi, potopy.”

Ale Sibyline predpovede by veľa neznamenali, keby neboli tak presné vo svojom obore. V 6. storočí p.n.l. predpovedala Sibyla inváziu Talianska, vedenú Hanibalom, 700 rokov pred tým, než sa tak stalo. A predpovedala jeho definitívnu porážku. Predpovedala vzostup cisára Konštantína. Aj jeho meno. 800 rokov pred tým než sa narodil. Ale jej najviac ohromujúce proroctvo jej prinieslo úctu medzi prvými kresťanmi.

V prvom Ekologu Virgila dal Sibyle prorotstvo o nadchádzajúcom veku. O novom Zlatom veku, v ktorom budú narodené deti, ktoré začnú tento Zlatý vek. Toto bolo napísané asi 20 rokov pred Kristom. Neskôr toto kresťania začali považovať ako proroctvo o príchode Krista. Na znak úcty jej dokonca Michalangelo dal predné miesto v Sixtínskej kaplnke.

Ľudia zaoberajúci sa Bibliou na to majú veľmi zložitý vzorec. Vychádza však z toľkých nepresných, neoverených a takmer vymyslených čísel, že sa o tomto výsledku súdneho roku pochybuje asi najviac.

Číslo získate vynásobením siedmeho dňa tisícom. Toľko podľa zástancov tohto výpočtu, trval jeden deň stvorenia. Dátum stvorenia Adama a Evy vychádza na rok okolo 4000 pnl. Keď mali okolo tridsať rokov, boli vyhnaní z raja. Takýmto spôsobom výpočtov sa dostaneme k roku 2012.

Dá sa teda s čistým svedomím povedať, že Bibilia o žiadnom konci sveta v tomto roku nehovorí.